keď treba zdvihnúť hlas

koľko kalu koľko kvásku za noc pribudne ponad rysku cez okraje lejeme ho do studne.

mentalita prezretá cítiť ako hnednú kraje od okraja po okraj dozreli sme, pravda zlatá no nezastavili sme tam.

Tak veľmi niečo cítiť chcem moci chvenie, plameň, hnev nech nie som sám na seba len a do suchých korýt dlaní mŕtve ticho, suchá zem. Vykúp ma ty cudzia zášť, vykúpem sa v pene jej tej radosti pichľavej tej čo účty iných ráta tej čo zvalí druha, brata. Vykúp ma ty cudzia zášť. Srdce zaraz poskočí si za ten pohľad iných chmúrny za ich vredy hej, za tie rád hodím […]

Koľko stehov koľko nití kým breh sa vráti k brehu, koľko peny z ústia kypí z nevlastného hnevu.

Nádražím vpred, priamo v osi, pritom stále v kruhu, nepríjemné jedincovi, primerané druhu.