Tak veľmi niečo cítiť chcem moci chvenie, plameň, hnev nech nie som sám na seba len. Ak mi teda cítiť dáš masný krajec, na ňom zášť, zaplatím ti za cit spúrny do zvončeka meďou, a hlasom do urny.

Mäkké svetlo presakuje korytom budúcich vrások vrstevnicou starých pých lupeňami horkých lások, do priesvitna vyschnutých. V kotúčoch ich zvitky tlejú v koncentráte pušných pár vlhnú dychom petroleju spomínajú na požiar. Lupene raz také vzácne popolom sú tvojich líc všetky valce srdca pracne fúkajú ho do ulíc Žhavým svitom explózie do duše si sadne kľud novým […]

hon múz nahnané sú v úzkej bráne, v dvore, v stráni, v rokline múzy čo nám ženú kolá. Pravda o nás holá. Čím viac je sonet krvavejší tým viac my sme zdravší.

tieto suchá, horúčavy nie sú nič keď kôra suchá tam vo vnútrí štípe ako bič. plátna visia povešané cez začernalé steny kryjú, bránia čierny uhol usadený v stane. Ťažko nesú motív básne šírky súkna, laná nití do sietnice vypaľuje negatív Ti plameň skrytý. Mäkké svetlo presakuje korytom budúcich vrások vrstevnicou starých pých lupeňami horkých lások, do […]

dlaňou mazať zamat bobúľ na povrchu hebký prach. Sladký trpký dozvuk triesel tlačí sa jak z kôry mach. duší hĺbka k výškam mieri, prepojené nebesá, na dosah dva konce miery. vertikála nehne sa.

Vo výške kde žiara tleje stráca perie pravda tvoja mení sa a zreje. Bez šatu vo vlažnej vani v perspektíve staronovej jak čerstvo po milovaní. Odhalená v kráse skrytej v lístí rokov v čaši mytej, pozbavená nepokoja pravda nová a len tvoja.

žily ožili mi v čele sme sa dožili zle je to celé ´´