Mäkké svetlo presakuje
korytom budúcich vrások
vrstevnicou starých pých
lupeňami horkých lások,
do priesvitna vyschnutých.
V kotúčoch ich zvitky tlejú
v koncentráte pušných pár
vlhnú dychom petroleju
spomínajú na požiar.
Lupene raz také vzácne
popolom sú tvojich líc
všetky valce srdca pracne
fúkajú ho do ulíc
Žhavým svitom explózie
do duše si sadne kľud
novým vínom keď ožije
vypálený srdca sud.
Tak veľmi niečo cítiť chcem moci chvenie, plameň, hnev nech nie som sám na seba len. Ak mi teda cítiť dáš masný krajec, na ňom zášť, zaplatím ti za cit spúrny do zvončeka meďou, a hlasom do urny.
Hon múz nahnané sú v úzkej bráne, v dvore, v stráni, v rokline múzy čo nám ženú kolá. medzi míny plytkým brehom. Pravda je to o nás holá. Čím viac tiel sa valí prúdom čím viac je sonet krvavejší tým viac my sme živší, zdravší.
tieto suchá, horúčavy nie sú nič keď kôra suchá tam vo vnútrí štípe ako bič. plátna visia povešané cez začernalé steny kryjú, bránia čierny uhol usadený v stane. Ťažko nesú motív básne šírky súkna, laná nití do sietnice vypaľuje negatív Ti plameň skrytý. Mäkké svetlo presakuje korytom budúcich vrások vrstevnicou starých pých lupeňami horkých lások, do [...]
Celá debata | RSS tejto debaty