žily ožili mi v čele sme sa dožili zle je to celé ´´

Rukáv súka načrie hĺbky merá Do tmy sa púšťa len kal a sadze v očiach bude mať z toho čo zbiera Bez oči a s bahnom v tlame suka! prská Ti do tváre Žiadna miera nové dno sa láme. Toto je naša viera a za ňu zloží poklonu milovanej mame

keď treba zdvihnúť hlas

vedno odkiaľ vietor fúka? púšťať seba, baviť bohov, ukojiť si túžbu slepú, po krku vždy siaha ruka toho, čo sám si nenahmatá tepu.

koľko kalu koľko kvásku za noc pribudne ponad rysku cez okraje lejeme ho do studne.

mentalita prezretá cítiť ako hnednú kraje od okraja po okraj dozreli sme, pravda zlatá no nezastavili sme tam.

nechajte žrať perly sviniam len

Tak veľmi niečo cítiť chcem moci chvenie, plameň, hnev nech nie som sám na seba len a do suchých korýt dlaní mŕtve ticho, suchá zem. Vykúp ma ty cudzia zášť, vykúpem sa v pene jej tej radosti pichľavej tej čo účty iných ráta tej čo zvalí druha, brata. Vykúp ma ty cudzia zášť. Srdce zaraz poskočí si za ten pohľad iných chmúrny za ich vredy hej, za tie rád hodím […]

Koľko stehov koľko nití kým breh sa vráti k brehu, koľko peny z ústia kypí z nevlastného hnevu.

V hĺbke v ktorej zreje íl výrom čo sa točí premietaš si nemý film jeho lúč derie sa dymom divých makov štipľavým. Trať hľadá si kúdeľami plápolajúc, hbitý sln v úzkom spektre osciluje farba krátkych dĺžok vĺn. Uzavretý v tomto rýme zavrieš okná do ulíc z hĺbky dýchaš spálenisko počernelých makovíc. Ťažko nesú motív básne šírky plátna, sumy nití do […]