dlaňou mazať zamat bobúľ na povrchu hebký prach. Sladký trpký dozvuk triesel tlačí sa von ako mach. duší hĺbka k výškam mieri, prepojené nebesá, na dosah dva konce miery. vertikála nehne sa.

Vo výške kde žiara tleje stráca perie pravda tvoja mení sa a zreje. Bez šatu vo vlažnej vani v perspektíve staronovej jak čerstvo po milovaní. Odhalená v kráse skrytej v lístí rokov v čaši mytej, pozbavená nepokoja pravda nová a len tvoja.

žily ožili mi v čele sme sa dožili zle je to celé ´´

Rukáv súka načrie sa hĺbky merá Dolu sa spúšťa Do tmy štiav, kal a sadze v očiach má z toho čo zbiera špiní, špliecha, bezočivo s blatom v tlame. Prská Ti do tváre Suka! Žiadna miera nové dno sa láme. Toto je tá naša viera viera otcov, príklad žitia, a za ňu zloží poklonu milovanej mame.

Dlaňou mazať zamat bobúľ na povrchu hebký prach. Sladký trpký dozvuk triesel tlačí sa von ako mach. Duší hĺbka k výškam mieri, prepojené nebesá, na dosah dva konce miery. vertikála nehne sa. V zamatovej sieti v šupkách omína sa plnosť bytia žitia čaša. Uvoľní sa tlakom skrutky, škárou v prese, spádom prudkým. Íver šťastia sebou nesie peny šum a trepot vesiel, […]

vedno odkiaľ vietor fúka? púšťať seba, baviť bohov, ukojiť si túžbu slepú, po krku vždy siaha ruka toho, čo sám si nenahmatá tepu.

keď treba zdvihnúť hlas

koľko kalu koľko kvásku za noc pribudne ponad rysku cez okraje lejeme ho do studne.

mentalita prezretá cítiť ako hnednú kraje od okraja po okraj dozreli sme, pravda zlatá no nezastavili sme tam.

nechajte žrať perly sviniam len