Z uhla k uhliu

Dlaňou mazať zamat bobúľ
na povrchu hebký prach.
Sladký trpký dozvuk triesel
tlačí sa von ako mach.

Duší hĺbka k výškam mieri,
prepojené nebesá,
na dosah dva konce miery.
vertikála
nehne sa.

V zamatovej sieti
v šupkách omína sa
plnosť bytia
žitia čaša.

Uvoľní sa tlakom skrutky,
škárou v prese,
spádom prudkým.

Íver šťastia sebou nesie
peny šum a trepot vesiel,
vône vody, zeme pach.

Iskra zrodu dúfa v zrenie
vyčká časy, vykúpenie.

nedočká sa konca vekov,
kvapky miznú, neúrekom

kvapku zemi
za hlt duši
hrdlo pýta,
srdce tuší

až sa minie
i tá kvapka
prázdnym svitom
žiari fľaša
zato duša plná vďaky
nad oblaky
nadýchla sa.

Vysoko kde žiara tleje
púšťa perie pravda tvoja
mení sa a zreje.

V perspektíve staronovej
bez šatu vo vlažnej vani
jak čerstvo po milovaní.

v púšti voľby.

Odhalená v kráse skrytej
v lístí rokov
v čaši mytej,
pozbavená nepokoja
pravda nová a len tvoja.