žily ožili mi v čele sme sa dožili zle je to celé ´´

Rukáv súka načrie sa hĺbky merá Dolu sa spúšťa Do tmy štiav, kal a sadze v očiach má z toho čo zbiera špiní, špliecha, bezočivo s blatom v tlame. Prská Ti do tváre Suka! Žiadna miera nové dno sa láme. Toto je tá naša viera viera otcov, príklad žitia, a za ňu zloží poklonu milovanej mame.

Dlaňou mazať zamat bobúľ na povrchu hebký prach. Sladký trpký dozvuk triesel tlačí sa von ako mach. Duší hĺbka k výškam mieri, prepojené nebesá, na dosah dva konce miery. vertikála nehne sa. V zamatovej sieti v šupkách omína sa plnosť bytia žitia čaša. Uvoľní sa tlakom skrutky, škárou v prese, spádom prudkým. Íver šťastia sebou nesie peny šum a trepot vesiel, […]

vedno odkiaľ vietor fúka? púšťať seba, baviť bohov, ukojiť si túžbu slepú, po krku vždy siaha ruka toho, čo sám si nenahmatá tepu.