žily ožili mi v čele sme sa dožili zle je to celé ´´

Rukáv súka načrie sa hĺbky merá Dolu sa spúšťa Do tmy štiav, kal a sadze v očiach má z toho čo zbiera špiní, špliecha, bezočivo s blatom v tlame. Prská Ti do tváre Suka! Žiadna miera nové dno sa láme. Toto je tá naša viera viera otcov, príklad žitia, a za ňu zloží poklonu milovanej mame.

Dlaňou mazať zamat bobúľ na povrchu hebký prach. Sladký trpký dozvuk triesel tlačí sa von ako mach. Duší hĺbka k výškam mieri, prepojené nebesá, na dosah dva konce miery. vertikála nehne sa. V zamatovej sieti v šupkách omína sa plnosť bytia žitia čaša. Uvoľní sa tlakom skrutky, škárou v prese, spádom prudkým. Íver šťastia sebou nesie peny šum a trepot vesiel, […]

vedno odkiaľ vietor fúka? púšťať seba, baviť bohov, ukojiť si túžbu slepú, po krku vždy siaha ruka toho, čo sám si nenahmatá tepu.

keď treba zdvihnúť hlas

koľko kalu koľko kvásku za noc pribudne ponad rysku cez okraje lejeme ho do studne.

mentalita prezretá cítiť ako hnednú kraje od okraja po okraj dozreli sme, pravda zlatá no nezastavili sme tam.

nechajte žrať perly sviniam len

Tak veľmi niečo cítiť chcem moci chvenie, plameň, hnev nech nie som sám na seba len a do suchých korýt dlaní mŕtve ticho, suchá zem. Vykúp ma ty cudzia zášť, vykúpem sa v pene jej tej radosti pichľavej tej čo účty iných ráta tej čo zvalí druha, brata. Vykúp ma ty cudzia zášť. Srdce zaraz poskočí si za ten pohľad iných chmúrny za ich vredy hej, za tie rád hodím […]

Koľko stehov koľko nití kým breh sa vráti k brehu, koľko peny z ústia kypí z nevlastného hnevu.