Vo výške kde žiara tleje
stráca perie pravda tvoja
mení sa a zreje.
Bez šatu vo vlažnej vani
v perspektíve staronovej
jak čerstvo po milovaní.
Odhalená v kráse skrytej
v lístí rokov
v čaši mytej,
pozbavená nepokoja
pravda nová a len tvoja.
Tak veľmi niečo cítiť chcem moci chvenie, plameň, hnev nech nie som sám na seba len. Ak mi teda cítiť dáš masný krajec, na ňom zášť, zaplatím ti za cit spúrny do zvončeka meďou, a hlasom do urny.
Mäkké svetlo presakuje korytom budúcich vrások vrstevnicou starých pých lupeňami horkých lások, do priesvitna vyschnutých. V kotúčoch ich zvitky tlejú v koncentráte pušných pár vlhnú dychom petroleju spomínajú na požiar. Lupene raz také vzácne popolom sú tvojich líc všetky valce srdca pracne fúkajú ho do ulíc Žhavým svitom explózie do duše si sadne kľud novým [...]
Hon múz nahnané sú v úzkej bráne, v dvore, v stráni, v rokline múzy čo nám ženú kolá. medzi míny plytkým brehom. Pravda je to o nás holá. Čím viac tiel sa valí prúdom čím viac je sonet krvavejší tým viac my sme živší, zdravší.
Celá debata | RSS tejto debaty