V hĺbke v ktorej zreje íly
výrom v kruhu točiacim
premietaš si nemý film
jeho lúč derie sa dymom
divých makov štipľavým.
Trať hľadá si kúdeľami
plápolajúc, hbitý sln
v úzkom spektre osciluje
farba krátkych dĺžok vĺn.
Uzavretý v tomto rýme
zavrieš okná do ulíc
z hĺbky dýchaš spálenisko
počernelých makovíc.
Ťažko nesú motív básne
šírky plátna, sumy nití
do sietnice vypaľuje
negatívy plameň skrytý.
Mäkké svetlo presakuje
korytom budúcich vrások
vrstevnicou starých pých
lupeňami horkých lások,
do priesvitna preschnutých.
V kotúčoch ich zvitky tlejú
v koncentráte pušných pár
vlhnú dychom petroleju
spomínajú na požiar.
Lupene raz také vzácne
popolom sú tvojich líc
všetky valce srdca pracne
fúkajú ho do ulíc
Žhavým svitom explózie
do duše si sadne kľud
novým vínom keď ožije
vypálený srdca sud.
Celá debata | RSS tejto debaty