Rukáv súka
načrie sa
hĺbky merá
Dolu sa spúšťa
Do tmy štiav,
kal a sadze v očiach má z toho čo zbiera
špiní, špliecha,
bezočivo s blatom v tlame.
Prská Ti do tváre
Suka!
Žiadna miera
nové dno sa láme.
Toto je tá naša viera
viera otcov,
príklad žitia,
a za ňu zloží poklonu milovanej mame.
Tak veľmi niečo cítiť chcem moci chvenie, plameň, hnev nech nie som sám na seba len. Ak mi teda cítiť dáš masný krajec, na ňom zášť, zaplatím ti za cit spúrny do zvončeka meďou, a hlasom do urny.
Mäkké svetlo presakuje korytom budúcich vrások vrstevnicou starých pých lupeňami horkých lások, do priesvitna vyschnutých. V kotúčoch ich zvitky tlejú v koncentráte pušných pár vlhnú dychom petroleju spomínajú na požiar. Lupene raz také vzácne popolom sú tvojich líc všetky valce srdca pracne fúkajú ho do ulíc Žhavým svitom explózie do duše si sadne kľud novým [...]
hon múz nahnané sú v úzkej bráne, v dvore, v stráni, v rokline múzy čo nám ženú kolá. Pravda o nás holá. Čím viac je sonet krvavejší tým viac my sme zdravší.
Celá debata | RSS tejto debaty