Z uhla k uhliu

Tak veľmi niečo cítiť chcem moci chvenie, plameň, hnev nech nie som sám na seba len. Ak mi teda cítiť dáš masný krajec, na ňom zášť, zaplatím ti za cit spúrny do zvončeka meďou, a hlasom do urny.

Vo výške kde žiara tleje stráca perie pravda tvoja mení sa a zreje. Bez šatu vo vlažnej vani v perspektíve staronovej jak čerstvo po milovaní. Odhalená v kráse skrytej v lístí rokov v čaši mytej, pozbavená nepokoja pravda nová a len tvoja.

Mäkké svetlo presakuje korytom budúcich vrások vrstevnicou starých pých lupeňami horkých lások, do priesvitna vyschnutých. V kotúčoch ich zvitky tlejú v koncentráte pušných pár vlhnú dychom petroleju spomínajú na požiar. Lupene raz také vzácne popolom sú tvojich líc všetky valce srdca pracne fúkajú ho do ulíc Žhavým svitom explózie do duše si sadne kľud novým […]

hon múz nahnané sú v úzkej bráne, v dvore, v stráni, v rokline múzy čo nám ženú kolá. Pravda o nás holá. Čím viac je sonet krvavejší tým viac my sme zdravší.

tieto suchá, horúčavy nie sú nič keď kôra suchá tam vo vnútrí štípe ako bič. plátna visia povešané cez začernalé steny kryjú, bránia čierny uhol usadený v stane. Ťažko nesú motív básne šírky súkna, laná nití do sietnice vypaľuje negatív Ti plameň skrytý. Mäkké svetlo presakuje korytom budúcich vrások vrstevnicou starých pých lupeňami horkých lások, do […]

dlaňou mazať zamat bobúľ na povrchu hebký prach. Sladký trpký dozvuk triesel tlačí sa jak z kôry mach. duší hĺbka k výškam mieri, prepojené nebesá, na dosah dva konce miery. vertikála nehne sa.

žily ožili mi v čele sme sa dožili zle je to celé ´´

Rukáv súka načrie sa hĺbky merá Dolu sa spúšťa Do tmy štiav, kal a sadze v očiach má z toho čo zbiera špiní, špliecha, bezočivo s blatom v tlame. Prská Ti do tváre Suka! Žiadna miera nové dno sa láme. Toto je tá naša viera viera otcov, príklad žitia, a za ňu zloží poklonu milovanej mame.

Dlaňou mazať zamat bobúľ na povrchu hebký prach. Sladký trpký dozvuk triesel tlačí sa von ako mach. Duší hĺbka k výškam mieri, prepojené nebesá, na dosah dva konce miery. vertikála nehne sa. V zamatovej sieti v šupkách omína sa plnosť bytia žitia čaša. Uvoľní sa tlakom skrutky, škárou v prese, spádom prudkým. Íver šťastia sebou nesie peny šum a trepot vesiel, […]

vedno odkiaľ vietor fúka? púšťať seba, baviť bohov, ukojiť si túžbu slepú, po krku vždy siaha ruka toho, čo sám si nenahmatá tepu.